“Môžem sa vás niečo spýtať?,” ozval sa tichý hlas za mojím chrbtom. Asi sa mi to len zdalo. Veď okrem mňa tu nik nie je. “Pane, môžem…?,” nedal sa hlas odbiť. Otočil som sa a zbadal kráčať muža. Zhrbený, neurčitého veku, so sklonenou hlavou. “Môžem vám nejako pomôcť?,” nedalo mi sa ho nespýtať. “Prepáčte mi. Chcem sa vás len spýtať…Viete, idem z polikliniky…bol som tam s dieťaťom…nemáte mi požičať 68 centov? Neviem, ako sa mám dostať domov…tak na autobus…”. Zhrbený, špinavý muž sa na mňa pozrel a v jeho očiach bolo vidno beznádej. “Pane, stalo sa vám niečo?,” spýtal som sa ho, hoci žobrajúcich ľudí som v ten upršaný deň stretol niekoľko. Zdalo sa, akoby z chodníkov vyrastali namiesto hríbov v lese po daždi… “…či nemáte aspoň 68 centov…Nie je to veľa, ale pomôže mi…nemám ako…je mi nepríjemné, že takto…,” útržkovito odpovedal mi muž. Zrazu som si uvedomil, že ten jeho hlas mi je veľmi povedomý. Už som ho kdesi počul! Netrvalo dlho a pán sa ozval opäť. Vtedy mi došlo, že tento istý hlas, túto istú prosbu som začul pred časom uprostred mesta. Dočerta, tento človek ma klame!? Skúsim niečo… “Pane, vravíte, že potrebujete na autobus. Čiže, nie ste z tohto mesta?”, spýtal som sa ho a sledoval jeho reakciu. Zháčil sa, ale odpovedal pomerne sebaisto “…ja som tu prvý krát a nikdy predtým som tu nebol…len v tunajšej nemocnici mi leží dieťa…,” znela jeho odpoveď. Čo nenávidím je klamstvo a keď ma niekto ťahá za nos. “Človeče! Prečo ma klamete? Pred pár dňami som váš hlas počul na pešej v meste, tak na čo tento cirkus?,” nedalo mi. Muž zostal prekvapený. Očividne s týmto nepočítal. “Vy ste ma videli?…”. Po položení rečníckej otázky, na ktorú som nemusel ani odpovedať, zostal muž len mlčky stáť. “…počujte, pane! Vy mi chcete nahovoriť, že nemáte na bus, ale ako vidím, tak máte na cigarety?!…,” so zvýšeným hlasom som mu vhodil do tváre otázku.
Muž si mlčky sadol na mokrú lavičku a po tvári mu stekali slzy. Pomyslel som si, že hrá na moje city a predstavenie o jednom mužovi bude ešte pokračovať. “Tak dobre… Poviem vám pravdu, hoci mi je jasné, že ani cent od vás nedostanem…Musím takto žobrať. Manželka ma každé ráno vyženie do mesta a nesmiem sa vrátiť s prázdnymi rukami. Inak bude zle…”, vyhŕkol zo seba zlomený muž. Neuveril by som už týmto jeho rozprávkam, keby… Keby som si nebol spomenul na dva dosť podobné prípady zo života. Pred časom som ako novinár robil materiál o ľuďoch ulice -žobrákoch. Na pražskom “Václaváku” som stretol staršiu pani, ktorá nemala obe nohy. Jej synovia, namiesto toho, aby sa o ňu boli patrične postarali, ju každé ráno donútili sedieť na zmrznutej zemi a v mrazoch žobrať. Ak nedoniesla dostatočné množstvo korún, nedostala ani jedlo, ani strechu nad hlavou a navyše dostala od nich bitku…Iný prípad sa len nedávno odohral v našom meste. Dcéra nútila svojho starého otca žobrať. Nemilosrdne ho so železnou pravidelnosťou ráno čo ráno vyhodila z bytu a nechala starého pána nech o hlade a smäde žobre…Oba prípady hodné zamyslenia sa. Nad sebou samým…
…Muž sedel na zastávke MHD. Stojac vedľa neho som sa snažil pochopiť jeho neľahký osud. A snažil sa prísť na to, či mi vraví pravdu, alebo opäť klame. Bez šance na nájdenie správnej odpovede. Vnútorný hlas mi radil pomôcť mu. Ale ako?! Dám mu pár drobákov a čo sa zmení? Pôjde ďalej po žobraní so starou známou vetou ” Môžem sa vás niečo spýtať…?”.
…Mokré ulice sa odeli do sivého oparu. Pršalo. Husté kvapky s hlasitým bubnovaním dopadali na oplechovanú zastávku MHD…
Muž so slovami ospravedlnenia vstal a v tichosti odkráčal. Mlčky som za ním hľadel. Až kým sa mi nestratil v uličkách ospalého mesta, ktorého osudy ľudí pramálo zaujímajú. Za tie roky ich videlo stovky…
(SCa, www.ceskoaktualne.cz, foto: Pixabay)
