„Dobrý…,“ ozvalo sa za mnou. V úľaku sa otáčam. Myslel som si, že som tu, pod veľkými listami kríku sám. „Človeče, nevidel som vás. Vydesili ste ma ale teda poriadne,“ vravím tmavo opálenému mužovi. „To som nechcel. Prepáčte,“ kajúcne sa mi prihovára. Blesky vôkol nás len tak lietajú. Dažďové kvapky zrýchľujú svoj dopad na listy a rytmicky bubnujú.
V ruke muž zviera zabalené noviny Nota Bene. Všimol si môj pohľad. „Som Jaro a predávam Nota Bene. No „bezďák“ nie som,“ rázne dodáva. „Tu? Uprostred ničoho?,“ nejde mi do hlavy. „No…idem na svoje miesto, k Tescu predávať. Chodím tam už 6 či 7 rokov,“ rozhovoril sa. „Koľko vás v tomto meste predáva noviny? A ako to celé vlastne funguje?,“ pýtam sa ho. „Tu som len ja. Nikto iný tu nesmie predávať, inak ho s tadeto vyženiem. Pár ľudí sa pred Tesco snažilo pretlačiť, bolo tu aj niekoľko podvodníkov, ktorí mi kazia meno, ale vyhnal som ich. Dokonca ma aj pracovníci Tesca poznajú a vedia, že iba ja tu môžem…Ďalší kolega je pri Diturii. Ako to funguje…Prvé tri čísla dostane človek zadarmo a ak ich predá, kúpi si nové vydanie za 0.70 centov, predáva ich za 1,40 euro a 0,70 centov je jeho zisk. Koľko predá, toľko si zarobí. Mnoho ľudí mi nedá presne 1,40 euro, ale čo ja viem…2 eurá či aj viac. Denne si dokážem takto zarobiť aj dvacku, čo je super, nie?,“ potmehúcky sa pousmeje. Na tričku sa mu pojdajú dve legitimácie.
Jedno je ako dôkaz toho, že je oficiálnym predajcom Nota Bene a to druhé je jeho registračné číslo. Pod menom a priezviskom s fotkou si všímam aj dátum narodenia Jaroslava. „Vy ste Lev?,“ pýtam sa ho prekvapene. Očividne to Jara zaskočí. „…ako to viete?,“ prekvapene sa ma pýta. „Ste o tri dni a 12 rokov starší než som ja. Preto viem, že ste tiež Lev,“ odpovedám mu. „No teda…Ale ja som skutočne bojovník. So životom. Musím. Žena mi prednedávnom umrela, za socializmu som robil ako hrobár a aj ako vodič v Pohrebnej službe tunajšieho komunálu a teraz mi uznali aj invalidný. Mám rakovinu. No bezdomovec skutočne nie som,“ dodáva. „A nežobrem. Nikdy som nežobral, nekradol. Je to pod moju úroveň“. „Každý človek je iný. Pri predaju Nota Bene ste isto zažili mnoho. Alebo ani nie,“ pýtam sa Jara. „Minule mi jeden muž chcel rozmlátiť hubu za to, že si ma jeho manželka s niekým pomýlila a tvrdila, že som ju obťažoval a žobral peniaze. Jej manžel ma chytil za krk a chcel ma vyfackať.
Nakoniec si jeho ženuška ale uvedomila, že si ma zmýlila. Myslíte, že sa mi jej muž ospravedlnil?…“. „Pri Tescu sa často pohybuje mnoho zvláštnych ľudí. Isto ste ich aj Vy zaregistrovali. Čo si o nich myslíte Vy?,“ kladiem ďalšiu otázku. „Je to taký malý svet. Niekedy sa tu objaví pasák s takými dvomi mladými kočkami. Tamto ich vysadí a oni hrajú, že sú hluchonemé a že zbierajú podpisy od ľudí. Na tlačiarni si vytlačia oznam s menami ľudí, ale je to hovadina. Vymyslené mená. Napríklad, že pán Peter im daroval 50 eur. Ale žiadny taký človek možno ani neexistuje. Strčia človeku pod nos papier, že sú hluchonemé a ak im dáte nejaké peniaze, tak sa na zoznam podpíšete. Ale na čo im to je, to neviem.
Verte alebo nie, no nájde sa mnoho ľudí, čo dajú aj 20 eur. Alebo i viac. Minule tu dvaja Cigáni okradli jedného dôchodcu, čo bol kedysi dôstojníkom v armáde. Všimli si, že v košíku si nechal peňaženku a začali „šachovať“. Nakoniec od neho odišli a on si všimol, že mu zmizla celá 800 eurová penzia a aj doklady. Bolo mi ho ľúto, ale ako som mu mal pomôcť? Navyše je to môj starý zákazník a vždy si odo mňa kúpil nové vydanie. Po tej krádeži tu ale viac nebol. Bol by som si ho isto všimol, veď som tu denne,“ zamyslene Jaroslav dodáva. Pred rokom tu zabili nejakého muža. Podsvetie si tu vybavovalo účty. Ale do toho ma už nič nie je. Bývam s priateľkou blízko mesta a chcem sa dožiť zajtrajšku,“ vraví Jaro. „Vravíte, že ste na invalidnom dôchodku. Takto si len privyrábate, alebo?“. „Čo budem doma sedieť a sledovať bedňu? Radšej idem von a sledujem život. Tu sa vždy niečo deje. Nie ako v telke…,“ dodáva. „Nemáte problém s Rómami, ktorých tu je tiež dosť?“. „Sám som Cigáň, nehanbím sa za to. Nekradnem, nežobrem, tak čo…Ak je niekto drzý a mieša sa mi do kšeftu, tak ho s tadeto rýchlo vyhodím. Parkovisko pred Tescom je môj rajón. Iný tu nemá čo predávať Nota Bene a žobrákov tu nestrpím. Nech tiahnu kam chcú,“ nahnevane dodáva Jaroslav.
Medzitým búrka ustala. Len v diaľave počuť jej dozvuky. Tmavomodrá obloha je už len spomienkou na dážď. Podávajúc ruku opúšťam spoločnosť Jaroslava, ktorý mi kýve na rozlúčku idúc smerom k obchodnému centru. Ktohovie, či dnes predá všetky vydania Nota Bene alebo ani jedno. V myšlienkach mi zostávajú Jaroslavove slová: „Bojujem, pretože mi nič iného nezostáva“. Každý deň je o boji. O prežitie. O holý život. Buď ho človek prehrá alebo vyhrá. Každý bojuje s vlastnými zbraňami a možnosťami, aké mu život prihráva…
(SCa, ceskoaktualne.cz, foto: Pixabay)
