K úmrtiam novinárov začalo dochádzať už v minulom storočí. Zatiaľ najväčší počet „umlčaných“ prípadov bol narátaný počas vlády Borisa Yeltsina. No vraždy a únosy pokračovali aj po roku 2000, keď sa k moci dostal Vladimír Putin. Novinári sa väčšinou zaoberali korupciou, organizovaným zločinom, ale aj kritizovaním pomerov v ich vlasti. Celkovo boli usmrtené desiatky novinárov, ale väčšina prípadov ostala nevyriešená.
Prípad opozičného politika Alexeja Navaľného nie je zďaleka jedinou snahou Ruska umlčať svojich novinárov a tých, ktorí sa snažia odhaliť pravdu.
Útok kladivami
Igor Domnikov bol novinár, ktorý počas Putinovej vlády prišiel o život medzi prvými. Pracoval v denníku Novaja Gazeta, kde sa venoval predovšetkým článkom o korupcii. Počas mája 1999 až do februára 2000 uverejnil päť článkov, ktoré kritizovali hospodársku politiku bývalého viceguvernéra Lipeckej oblasti Sergeja Dorovského.
Domnikova 12. mája 2000 napadli pred jeho bytom v Moskve niekoľkí muži. Tí ho opakovane udierali do hlavy kladivami. Po útoku upadol do kómy, v ktorej ostal až do svojej smrti o dva mesiace neskôr. Šlo o nájomnú vraždu, za ktorej objednanie bol nakoniec obvinený práve Sergej Dorovský. Za mrežami ale neskončil. V danom prípade totiž skončila premlčacia doba.
Mala to byť alergia
Jurij Ščekočichin pracoval v denníku Novaja Gazeta tak ako Domnikov. Zaoberal sa témami korupcie a organizovaného zločinu. Venoval sa škandálu Troch veľrýb, ktorý sa týkal aj vysokých funkcionárov ruskej tajnej služby a súvisel s praním špinavých peňazí prostredníctvom banky v New Yorku.
Umrel 3. júla 2003 za nevyjasnených okolností, chvíľu predtým, ako mal odletieť na jednanie s americkou FBI. Mali jednať o škandále Troch veľrýb.
Oficiálne bola príčinou smrti alergická reakcia. Hoci rodina podala žiadosť o lekársku správu, tú úrady zamietli. Po viac ako piatich rokoch získali jeho blízki povolenie na exhumáciu, po takej dobe však už tkanivá neboli k preskúmaniu príčiny úmrtia použiteľné.
Otrávený čaj a štyri nábojnice
V denníku Novaja Gazeta pôsobila od roku 1999 aj Anna Politkovská. Ako investigatívna novinárka sa zaoberala rôznymi témami, ale medzi jej najznámejšie patrili kritické reportáže o generalite, čečenskej vojne a o pomeroch v tajných službách.
K prvému pokusu o jej umlčanie došlo v roku 2004. V lietadle spoločnosti Aeroflot vypila čaj, ktorý bol otrávený. Politkovská mala namierené do severoosetského Besanu, kde prebiehal teroristický útok na miestnu školu. Z lietadla ju odniesli do nemocnice v Rostove, avšak lekárske záznamy z vyšetrenia sa bez stopy stratili.
K druhému pokusu došlo v deň Putinových narodenín, 7. októbra 2006. Tentokrát už bol pokus úspešný. Telo zavraždenej novinárky našli pred výťahom obytného domu, v ktorom bývala. Našli pri nej krátku guľovú zbraň a štyri nábojnice.
Za vraždu novinárky bol obvinený Rustama Machmudov, pôvodom Čečenec. Pomáhať s plánovaním vraždy mu mali jeho dvaja bratia Džabrail, Ibrahim a strýko Lom-Ali Gajtukajev. K obvineným sa tiež pridali dvaja bývalí policajti.
Aj keď za vraždu a napomáhanie pri nej bolo obvinených šesť osôb, médiá a pozostalí sú toho názoru, že dotyční sú iba vykonávateľmi. Pre mnohých sa stala symbolom čestnej a nezávislej žurnalistiky.
Pripravený o reč
Ďalším novinárom s krutým osudom bol Michail Beketov, zakladateľ novín Chimkinská Pravda. V nich predovšetkým kritizoval politikov, ktorí podporovali stavbu diaľnice v chránenej oblasti Chimkinského lesa.
V písaní pokračoval, aj keď mu neznámi páchatelia utýrali psa, ktorého nechali na prahu jeho vchodových dverí. Nezastrašilo ho, ani keď mu zapálili auto.
Začiatkom novembra v roku 2008 však vystúpil s prejavom, v ktorom obvinil ruské autority z politického teroru. Reakciou na jeho prejav bolo to, že ho niekto tak zmrzačil, že prišiel o nohu, tri prsty na ľavej ruke a utrpel aj vážne poškodenie mozgu. Zraneniam nepodľahol, no stratil reč a skončil na invalidnom vozíku.
Útočníkov ani možných objednávateľov útoku sa doteraz nepodarilo identifikovať. Beketove srdce sa zastavilo 8. apríla 2013. Zomrel v nemocnici v Chimki.
Výbuch nálože v aute
Pavol Šeremet, pôvodne z Bieloruska, bol šéfredaktorom v Bieloruských novinách, ktoré viditeľne kritizovali vládu prezidenta Lukašenka. Popri práci v novinách bol aj vedúcim Prvého kanálu pobočky v Minsku, ktorá spadala pod ruskú štátnu televíziu.
Počas jednej reportáže sa priamo dostal do konfliktu so štátom. Bol obvinený z nelegálneho prekračovania hranice. Zastali sa ho však ruské médiá a po prepustení dostal povolenie vycestovať. V roku 1999 sa tak presunul do Ruska.
V Rusku pracoval do roku 2014, kde ako jeden z mála novinárov kritizoval anexiu Krymu. Neskôr odišiel na Ukrajinu. Tam pokračoval v práci v internetovom denníku Ukrajinská pravda. 20. júla 2016 zahynul pri výbuchu nálože vo vozidle v Kyjeve. K výbuchu došlo, keď bol Šeremet na ceste do práce. Z vraždy je podozrivých niekoľko osôb, naskytá sa však otázka, či sa jednalo iba o vykonávateľov, keďže novinárov vzťah ani k jednej z vlád nebol pozitívny.
Najväčší počet vrážd
Povolanie novinára patrí v Rusku k jedným z najrizikovejších. Medzi rokmi 1992 až 2020 došlo na území Ruska k vražde až osemdesiatdva novinárov (Committee to Protect Journalist). Motív bol vo väčšine prípadov objasnený, avšak len minimálny počet pozostalých sa dočkal spravodlivosti. Otázne je aj to, či je známy počet naozaj konečné číslo.
Autor: Andrej Nipča
