Za 30 rokov sme zdevastovali oceán… -

Je zrejmé, že ekológia oceánov je ohrozená a napriek všetkým snahám ekológov a aktivistov počet mnohých živočíšnych druhov naďalej klesá. Aktuálne to potvrdil aj známy ruský cestovateľ Fjodor Konjuchov vo svojej správe zo 46. dňa (21. 1. 2019) svojej cesty okolo sveta na člne poháňanom iba veslami a oceánskymi prúdmi.

Fjodor Konjuchov narodený v roku 1951 je známy sovietsky a ruský cestovateľ, autor 18 kníh, umelec a kňaz pravoslávnej cirkvi. Zúčastnil sa mnohých expedícií, uskutočnil päť plavieb okolo sveta, 17 krát prekročil Atlantický oceán, pritom raz na člne s veslami. Je prvým Rusom, ktorý vystúpil na sedem najvyšších vrcholov sveta a sám sa dostal na južný a severný pól. Je viackrát zapísaný v Guinessovej knihe rekordov.

V novembri 2018 Fjodor Konjuchov vyrazil sám na cestu okolo sveta na južnej pologuli, na 9 metrovom veslovom člne, ktorý je vybavený slnečnými kolektormi a veterným generátorom, vďaka ktorým si môže v noci svietiť a dobíjať satelitný telefón, ktorý je jeho jediným spojením so svetom. Trasa je rozdelená do troch etáp v letných sezónach – na južnej pologuli. Celková dĺžka trasy je 27 000 kilometrov priamou líniou, ale keďže čln vychyľujú z trasy búrky, tak bude celková dĺžka trasy dlhšia. Priemerná časová dĺžka každej etapy sa bude pohybovať okolo 120 dní.

Prvá etapa, ktorej polovicu má Fjodor za sebou (približne 5 000 km) sa začala na Novom Zélande a smeruje k mysu Horn v Čile v Južnej Amerike. Druhá etapa bude pokračovať z mysu Horn do Austrálie a tretia etapa z Austrálie na Nový Zéland. Situáciu môžu zmeniť ešte rôzne okolnosti, keďže ide o riskantné dobrodružstvo. Zatiaľ nikto samostatne nepreplával na veslovom člne okolo mysu Horn, ktorý počas storočí získal povesť veľmi nebezpečného miesta pre lodnú dopravu z dôvodov častých silných búrok, mohutného vlnobitia, mocných prúdov a prítomnosti plávajúcich ľadovcov.

Fjodor Konjuchov 21. 1. 2019 v 46. deň svojej cesty poslal nasledujúcu správu:

„Oceán je prázdny, nie sú tu žiadne veľryby, ani delfíny, dokonca aj albatrosy je vidieť len zriedkavo. Pokiaľ si odmyslím môj každodenný rutinný hovor s Moskvou cez satelitný telefón, tak by si mohol človek myslieť, že existuje iba oceán a ja. Nikto iný. Kde je 7 miliárd ľudí?

Toto je moja šiesta cesta cez tieto zemepisné šírky a zakaždým pozorujem čoraz menej a menej živočíšneho sveta. My sme za týchto 30 rokov zdevastovali oceán, zjedli a zničili všetko živé. Myslím si, že mám právo to povedať. Mám presné priame informácie. Keď ideš na jachte, alebo veslovom člne, tak vidíš všetky detaily. Z paluby výskumnej lode také pozorovanie neuskutočníš…“

Správa z dňa 28. 1. 2019 – 56. deň cesty:

„Na 53. deň cesty som prekonal búrku s desaťmetrovými vlnami. Dnes som opäť venoval pozornosť živočíchom, korpus lode obrastá trávou a mušľami a malé ryby už objedajú dno. Nevidím veľké cicavce (veľryby, delfíny), takže aspoň malé ryby robia radosť …“

Správa z 29. 1. 2019 – 57. deň cesty:

„Dnes celý deň vial protivietor, dostal som sa do stredu rodiaceho sa cyklónu, vietor sa krúti v smere hodinových ručičiek, nie je možné sa udržať na mieste. Prišli veľké protismerné vlny a loďku zhadzuje. Musel som otočiť loď opačným smerom 230 – 250 stupňov. Budem čakať na zmenu vetra.

Oceán ma nepúšťa na 140 stupeň západnej zemepisnej dĺžky. Musím to prijať a čakať, aj keď je škoda pozorovať na elektronickej mape, ako sa súradnice menia opačným smerom. Všimol som si, že keď idem v smere mysu Horn, tak sa blížim veľmi pomaly, ale stačí sa otočiť a cítim, akoby som sa pohyboval neuveriteľnou rýchlosťou. Prší. Mám deň, ale je tma ako keby bol večer.

Z dobrých správ – dnes sa ku mne priblížili delfíny. Prvýkrát za 50 dní. Veľká skupina. Bol som veľmi potešený a pobavený. Dlho krúžili pod loďou, študovali ma. Pravdepodobne premýšľali, čo tu robí človek..“.

Správa z 1. 2. 2019 – 61. deň cesty:

“Búrka prešla do tretieho dňa, vietor nemení svoj smer, fúka z juhozápadu. Obrie vlny. Ide krupobitie, potom sneh. Vlny sa s hukotom valia na loďku. Aby som nejako potlačil hluk, počúvam Vladimíra Vysockého v slúchadlách. Horúce jedlo som nejedol dva dni, nie je možné zapnúť plynovú piecku. Dokonca nie je možné ani sedieť, musím ležať v kabíne s pripevneným bezpečnostným pásom tak, aby ma nehádzalo z paluby na palubu.

Od okamihu štartu som prešiel 5 000 kilometrov, to ešte nie je polovica cesty, ale už je blízko. Do mysu Horn je to približne rovnako ďaleko.

Pravidelne sa objavuje slnko v opare, to stačí na nabitie batérií zo solárnych panelov. Nikdy predtým som nemal taký efektívny solárny článok, pri nástupu denného svetla ide okamžite nabíjanie. V južnom oceáne sa zriedka vyskytuje jasná obloha, zvyčajne je zatiahnutá hustými oblakmi, ako je tomu teraz, ale zatiaľ som nemal problémy s nabíjaním batérií.

Vďaka Bohu som živý a stále zdravý. Loďka je dobrá, drží úder. Vďaka konštruktérovi Philipovi Morrisonovi a staviteľom lodí za to, že postavili takéto silné plavidlo. Od oceánu ma oddeľuje 12 milimetrov trupu, počujem, ako šumí voda za palubou. A keď sa pozrieš na mapu, chápeš, že tu ti nikto nepomôže, nádej vkladáš iba na Boha, loďku a svoje sily. Modlite sa za mňa…“