Veľká časť z nich sa dožaduje zabudovania takých zákonov do francúzskej ústavy, ktoré sú odvodené z Koránu a islamského práva a moslimovia chcú, aby francúzska ústava zahrňovala aj šaríu.
Vo Francúzsku som v priebehu tohto roku vo viacerých mestách navštívil štvrte, kde fakticky vládne zákon islamu a kde francúzski policajti nemajú najmenšie šance presadzovať francúzske zákony, a preto tam radšej vôbec nechodia!
Mnohí etnickí Francúzi sú toho názoru, že radikálny islam je vo Francúzsku už mimoriadne silný a že bude ďalej silnieť, a preto ho nikdy nebude možné skrotiť a už vonkoncom nie „vykynožiť“. To znamená, že vo Francúzsku bude žiť veľká časť obyvateľov, ktorí nebudú nikdy uznávať demokraciu a jej zákony.
Treba ale otvorene napísať aj to, že vo Francúzsku už dlhšiu dobu neexistuje žiadny spoločný fundament pre existenciu jednotného francúzskeho národa.
Christian de Moliner, profesor a publicista preto navrhuje teritoriálne rozdelenie Francúzska na dve časti. Vláda bude len jedna pre celé Francúzsko, ale v jednej časti budú žiť občania, ktorí sa podrobia islamskému právu a šaríi a v druhej časti občania, ktorí budú mať demokraciu a francúzske demokratické zákony.
Francúzsko sa potom stane prvým európskym štátom s duálnym právnym systémom.
História nás učí, že v minulosti boli také prípady, keď teritoriálne oddelenie dvoch etnických spoločenstiev, ktoré mali vzájomné spory, prípadne pociťovali voči sebe nepriateľstvo a nedôveru, dokázalo vyriešiť predtým neriešiteľný dlhodobý konflikt.
Dva príklady:
Sudán eliminoval z veľkej časti svoje občianske vojny tým, že vypustil južnú časť svojho teritória a tam bol vyhlásený Južný Sudán.
Gréci a Turci ukončili svoj viac ako sto rokov trvajúci vojnový stav v roku 1922 tým, že si navzájom vymenili cudziu časť svojho obyvateľstva. Grécki Turci išli do Turecka a naopak, Gréci z Turecka sa vrátili do Grécka.
Podobne by bolo možné vyriešiť aj dlhodobý palestínsko-izraelský konflikt.
De Moliner je presvedčený, že takéto teritoriálne rozdelenie, aké podľa neho čaká už veľmi skoro Francúzsko, neminie ani ďalšie európske štáty, ktoré urobili v minulosti tú obrovskú chybu, že masovo púšťali na svoje územia moslimov (v nejednom prípade boli zneužívaní ako lacné pracovné sily – ako napr. Turci v Nemecku v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia, čo skvele opísal vo svojej knihe Ganz unten nemecký investigatívny žurnalista Günter Wallraff) ako Nemecko, Švédsko, Belgicko a neskôr aj ďalšie.
Vo Francúzsku už teraz je množstvo islamisticky organizovaných nepokojov, kravalov a teroristických útokov, ktoré musia neustále potláčať policajti.
O veľkej väčšine z nich už médiá ani neinformujú.
Policajti sú mimoriadne preťažení a nejeden z nich ukončí dobrovoľne svoj život. Situácia v tomto smere sa bude ďalej zhoršovať a nastanú pomery, keď sily polície nepostačia a bude musieť zasahovať francúzska armáda a tá bude musieť obsadiť a kontrolovať nespočetné štvrte, aby aspoň ako tak zaručila poriadok a pokoj.
Krajina sa tak dostane fakticky do vojnového stavu.
Vo Francúzsku sa tak postupne a rýchlo vytvára druhý národ a ten bude možné upokojiť len tak, že dostane svoje teritórium, svoje druhé Francúzsko – Francúzsko islamu a šarie.
Som si istý, že aj v Macronovej hlave sa táto idea už zahniezdila a o nej „uvažuje“. Alebo, že by jej už nenápadne slúžil?
V jednom z mojich článkov som pred nejakým časom publikoval túto tému:
V parížskej mestskej časti Clichy demonštrovalo sto politikov a niekoľko tisíc občanov proti modleniu moslimov v uliciach mesta.
(hlavnespravy.sk, foto: Shutterstock)