Istý náhľad poskytujú výpovede ľudí, ktorí zažili klinickú smrť. Opisujú, čo sa deje s telom, ale aj s mysľou pred bránami smrti. Na základe štúdií a týchto výpovedí si vedci myslia, že tesne predtým, než sa odoberieme na druhý svet sa s nami deje týchto päť vecí.
Cítime sa ako obeť
Aj keď to znie celkom nepravdepodobne a neprijateľne, vedci z Ameriky si myslia, že zomieranie sa ponáša na scénu z hororového filmu. Predstavte si, že sledujete horor. Je veľmi pravdepodobné, že preciťujete podobné emócie ako obeť vo filme, ste vydesení a očakávate ten moment, kedy sa objaví vrah a napadne svoju obeť.
Vedci si myslia, že práve tak sa cíti človek, ktorý zomiera. Prežíva pocity strachu a očakávania, niektorí možno až hrôzu. Umieranie teda napokon zrejme nebude až taká mierumilovná a pokojná záležitosť, ako by sme si radi mysleli.
Premožení strachom
Pozeranie hororového filmu a očakávanie toho, kedy vrah zaútočí na obeť za normálnych okolností vyvoláva strach a ten je zodpovedný za produkciu adrenalínu. Keď si človek uvedomí, že zomiera, údajne prežíva rovnaké pocity. Vyplavený adrenalín spôsobí, že jedinec sa pokúša nájsť spôsob, ako na danú situáciu zareagovať, alebo hľadá únikové možnosti.
Telo sa snaží chrániť a prebieha v ňom množstvo procesov – chemických aj fyziologických. Tie vysielajú senzorické informácie, ktoré putujú do telieska v mozgu zvaného thalamus, ktoré funguje ako komunikačné centrum. Vysiela signály do ostatných častí mozgu.
Potreba kričať
Mozog teda prijíma signály a výstrahy, nervový systém sa nimi stáva doslova zahltený. Začne teda pátrať po únikových cestách. Tejto reakcii sa hovorí „fight or flight“, teda „útok alebo únik“ a je ukrytá hlboko v našej psyché. Práve vďaka nej v ohrozujúcich situáciách reagujeme tým primeraným spôsobom.
Kedykoľvek sa ocitneme zoči voči nejakej hrozbe, naše telo začne vo veľkých množstvách vylučovať adrenalín a glukózu. Ak sa však ocitneme v situácii, kedy ani útek ani útok nie je možné vykonať, máme nutkanie kričať. Ide o prirodzenú reakciu jedinca, ktorý sa ocitne v situácii, kedy očakáva hrozbu, nemá však možnosť bojovať a cíti sa bezmocne.
Bolesť
Keď si uvedomíme, že útek ani krik situáciu nijak nevyriešia, upadáme do zúfalstva. Ďalšou logickou reakciou na pocit zúfalstva je bolesť. Práve tá je to posledné, čo cítime predtým, než zomrieme. Aby však telo návalom bolesti zabránilo, do mozgu sú vysielané špecifické signály, ktoré tí, čo zažili zážitok blízky smrti alebo klinickú smrť, popisujú ako biele svetlo. Hovorí sa, že práve biele svetlo rozhodne o tom, či človek napokon zomrie, alebo prežije klinickú smrť a vráti sa medzi živých.
Samotná smrť
Po tom, čo človek utrpí klinickú smrť, mozog je ešte chvíľu aktívny. Snaží sa donútiť telo, aby sa vrátilo do pôvodného stavu, a teda k životu. V tomto momente je ešte možné človeka oživiť. Ak sa to podarí, hovoríme, že jedinec prežil klinickú smrť. Ak sa však mozgu už nepodarí donútiť telo, aby opäť fungovalo, človek je definitívne mŕtvy aj biologicky.
Možno si poviete, že vy by ste nekričali. Že by ste odišli dôstojne a s hrdosťou. To však nikdy nemôžeme vedieť. Smrť zrejme vždy bude do istej miery záhadou.
(JRu, svetkolemnas.cz)
