Dokončoval som článok o vývoji koronavírusu na Slovensku. Moje sústredenie prerušil prudký hlas mobilu. Až to so mnou trhlo. Nečakal som to. „…sme manželský pár, ktorý je uväznený vo svojom vlastnom byte. Ak môžete, pomôžte nám,“ znel ženský hlas viac než nástojčivo. V pozadí bolo počuť aj slabučký hlas manžela. „…prosím, dlho takto nevydržíme, pomôže nám!“. A tak začal nezvyčajný rozhovor o osude ľudí, ktorý sa môže odohrať v živote každého z nás.
Za všetko môže koronavírus
„Správa o vývoji ochorenia u nás doma, na Slovensku, nás zastihla na návšteve u dcérky vo Švajčiarsku, kam sme cestovali v čase, kedy sa nevedelo ani o prvom potvrdenom prípade koronavírusu. Bol to pre nás šok! Okamžite sme sadli do auta a prišli domov. A nasadili si 14 dňovú karanténu. Ak bude treba, predĺžime si ju aj o raz toľko. Najväčšiu obavu sme mali z osudu našej takmer 90 ročnej mamičky. Potrebovala od nás dostávať lieky. Lenže to bol problém,“ rozhovorila sa pani Anička.
Sused udavač
„Okamžite po našom príchode domov sme nášmu domovníkovi oznámili, že sme sa vrátili zo zahraničia a sme v karanténe. A nastalo peklo! Sused sa nám začal vyhrážať, že ak opustíme byt, alebo z neho len niečo odnesieme či pôjde jeden z nás čo i len smeti vyhodiť, tak nás udá Polícii. Snažili sme sa mu vysvetliť našu situáciu, že svokra potrebuje lieky, že bez nich zomrie, ale trval na tom, že nás udá. Počuli sme už o takom prípade, že kamionista sa vrátil z ciest a sused ho jednoducho udal. Prišla si po neho jedno ráno polícia…,“ dodal k tomu manžel Marek. „Na obhajobu suseda ale treba dodať, že sa ponúkol nám doniesť nákup, no lieky mamičke už odmietol čo i len jej opatrovateľke podať a to býva od nás 200 metrov,“ so smútkom v hlase dodáva pani Anička. „Predstavte si situáciu: ste doma, ktorý nemôžete a pre zdravie iných i seba ani nechcete opustiť. Dobrovoľne si dáte karanténu. No ale ani do obchodu na nákup nesmiete ísť, ani lieky mamičke podať, ani s odpadkami ísť. Nemáte sa ani na koho obrátiť! Dcérka v zahraničí, syn slúži v armáde na konci Slovenska. Skutočne nevieme, ako z tohto von,“ povedal Marek. „Nemáme ani látku, z ktorej by sme si mohli ušiť ochranné rúška. Čiže, ak sa ocitneme po karanténe, nech už trvá akokoľvek dlho, nemáme sa ako chrániť. A ani naše okolie…Tak sme si s manželkou narezali pásy z plienok, ale nemáme ani gumičky na ich uchytenie… Boli sme aj na stránke nášho mesta, či tam nie je uvedené, na koho sa v tejto situácii máme s prosbou o pomoc obrátiť, ale nič takého sme nenašli. Prepadá nás skutočné zúfalstvo. Sme v pasci,“ svorne dodali obaja manželia. „Ešte pár dní a minú sa nám zásoby jedla, liekov pre nás i pre mamičku. K strave si dávame len také jedlá, po ktorých nevyprodukujeme odpad. Nech sa nám doma nehromadí. Nevieme si predstaviť, ako to bude s hygienou, s nákupom, so zaplatením poplatkov za chod domácnosti ak ešte budeme v karanténe. Jednoducho, sme v pasci,“ ukončili svoj príbeh manželia.
Po skončení telefonátu som sa obrátil na vedenie mesta s prosbou o pomoc. Mesto je zatiaľ ticho. Uvedomujem si, že takýchto osudov je medzi nami veľmi veľa. Kým sa redakcii mesto ozve, prosím o jedno jediné. Buďme, prosím, ľudia. ĽUDIA, ktorí neváhajú podať pomocnú ruku iným. Susedom, cudzím, úplne neznámym ľuďom i svojej rodine a priateľom. Aj takým, ktorých ste roky rokúce nevideli. Aj ľuďom, s ktorými ste sa pred pár dňami pohádali. Sme v čase, kedy všetko nepodstatné musí ísť bokom. Koronavírus inak nezdoláme. Vyhrá chamtivosť, sebectvo a neochota vidieť si pred svoj vlastný nos, za svoje vlastné dvere. Veď sme ĽUDIA…
(SCa)
