„Ahoj, Števo. Predstav si, aké šťastie som teraz mal!,“ vraví mi na pozdrav Milan. Ani do očí sa mi nepozrie, stále chodí okolo mňa so sklonenou hlavou. Hľadá mne neznámu vec. „Milan, niečo si stratil?,“ pýtam sa ho.
„Ale čoby! Aha, čo som našiel!“. Milan pred moje oči vtisne ruku a otvorí dlaň.
V jeho dlani leží dokopy kovových 6 eur. Nerozumiem, čo mi sa to snaží povedať.
„Vidím mince. A?..,“ vravím mu.
„Predstav si, toto som našiel. Teraz. Tu, neďaleko, pred jednou z diskoték. Niekomu asi vypadli z vrecka. No nemám fakt šťastie?,“ vraví mi a je šťastím bez seba. Ako malé dieťa, ktorému rodič kúpil vytúženú, vysnenú vec.
„Milan, ty mi chceš povedať, že po nociach chodíš po meste a hľadáš peniaze?,“ nedám sa.
Milan si sadne na neďalekú lavičku, vystrie si nohy a tajomne si prstom pravej ruky prejde po nose.
„Niekde som sa zašpinil…čo si sa ma to pýtal?…Áno, hľadám peniaze. Ľudia ich strácajú a ja ich nachádzam. Jasne, musím prechodiť za noc aj niekoľkokrát mesto, aby som niečo našiel. Raz je to len cent, inokedy aj 50 centov, ale dnes je to neskutočných 6 eur. Som rád, že ľudia takto pekne strácajú svoje peniaze a tie ja nachádzam,“ vraví mi.
„Dočerta, Milan, si nútený životom takto žiť? Alebo kde je pes zakopaný?“.
„Nie som k tomu nútený, ale mňa to jednoducho baví. Čo na tom, že mám pred menom nejaký titul, že mám v centre mesta nádherný byt, aby som to sem nemal ďaleko. Mám aj peniaze po našich, čo sme predali ich dom na dedine, keď pomreli. Ja peniaze až tak nepotrebujem. Čo nevidieť idem do dôchodku. Ale pochop ma, Števo, mňa to baví. Ísť si v noci von a hľadať stratené peniaze. Nie svoje, ale iných. Až potom sa stávajú mojimi. Občas schytať od opitých mladých po hube…ale aj to k tomu jednoducho patrí. Ak chceš, tak sa ku mne pridaj a uvidíš,“ ponúkol sa mi Milan.
Stratené a nájdené
Slovo dalo slovo a s Milanom sme sa na dohodnutom mieste stretli. Bola sobotná noc, kedy je v uliciach mesta ešte viac zábavychtivých ľudí, než v piatok večer. Už pri ceste za Milanom som si podvedome všímal množstvo miest, ktoré by mohli byť naším cieľom.
„Základom úspechu je si vopred overiť, kde sa konajú nielen diskotéky, ale aj iné zábavy. Máme tu aj zopár hotelov, autobusovú a železničnú stanicu, ktoré nám tiež môžu byť nápomocné. Na sídliská nemá až taký význam ísť. Tam to presliedili vyberači smetiakov,“ fundovane sa ma ujal Milan.
„Vieš dobre utekať?,“ nečakane sa ma spýtal.
„Milan, doparoma, to čo mi chceš akože naznačiť? Že budeme musieť pred kýmsi utekať?,“ spýtal som sa ho.
„No ja som ťa varoval…Tak teda, hlavu maj vždy sklonenú k zemi. Inak neuvidíš ležať ani cent. Ak svieti Mesiac, tak je to priam ideál. Ak nie a máš zlé oči, ber si so sebou baterku alebo mobil, čo ju má,“ vraví mi, kým kráčame centrom mesta. Blížime sa k hotelu. Pred ním postáva skupinka ľudí, ktorí sa rozhodli pred horúčavou vo vnútri schladiť. Nachádzame 1 cent. Ja sa ho zdráham len tak zodvihnúť a tak mi Milan prezrádza ďalší svoj kumšt.
„Tvár sa, že si len zaväzuješ topánku, ale musíš sa postaviť priamo pri minci alebo bankovke…,“ vraví mi.
„Počkaj, to si už našiel aj bankovku?,“ neveriacky sa ho pýtam.
„Nie, ale musíš byť na to pripravený,“ dodáva.
„…takže, ako som povedal, postav sa pri minci a nenápadne ju vezmi zo zeme. Ak ju už máš v hrsti, rýchlo s ňou do vrecka. Nepozeraj sa, čo je to za mincu. To až neskôr a inde,“ vraví mi Milan, pričom sa tvári ako skúsený nálezca nielen mincí.
„Cez park teraz nejdeme. Minule som tam dostal poriadnu nakladačku od mladých. Problém bol, že sa mi v skupinke mladých zapáčila jedna kočka a…schytal som to od jej frajera. Stáva sa…“, dodáva akoby sám pre seba.
Naše kroky teraz vedú na stanicu. Železničnú aj autobusovú. Na tomto mieste sa cez deň sústredí najviac ľudí, ktorí sa ponáhľajú a tak, ako mi Milan vysvetľuje, je väčšia pravdepodobnosť, že im niečo z vrecka aj vypadne. V noci je to tu ale na ostrie noža. Sústreďujú sa tu rôzne individuá. Naša cesta sem ale nebola márna. Nachádzame tu medzi už zavretými stánkami s občerstvením 50 centov, ktoré unikli pozornosti tu bezprízorne postávajúcich.
„Skúsme aj nástupiská k autobusom a vlakovú stanicu,“ nabáda ma šepkajúc Milan.
Čakárne k obom staniciam sú už zavreté, ale pri koľajniciach sa mi darí nájsť 20 centov. Snažím sa vcítiť do Milanovej pozície a hľadať mince ako keby to bola otázka môjho prežitia. Nemôžem povedať, že by to človeka nebavilo, a z detstva si spomínam na nález 20 Kčs, za ktoré sme sa luxusne piati vedeli naraňajkovať Teraz by ste si za ekvivalent niekdajšej 20 korunáčky toho veľa veru nekúpili.
Sme na ceste do centra mesta, kde ešte stále žijú diskotéky. Pred jednou známejšou z nich sa Milan znenazdajky skláňa a hrá „zaväzovanie si topánky“. 2 eurová minca sa mu onedlho ligoce v dlani. „Dočerta, nájsť ešte aspoň jednu dvojku a ideme domov,“ dodáva s úsmevom na perách.
Tú noc sme viac nenašli, ale podľa môjho „sprievodcu“ je aj nález 2,21 eur úspechom. „Nie je každá noc korunovaná hoci aj takýmto nálezom, ale poteší to,“ vraví. Na moju otázku, či sa mu stalo, že za noc nenašiel ani cent, len mávne rukou. „A koľko krát! Neveril by si mi,“ dodáva. Napriek tomu je ale Milan šťastím ako bez duše.
Nechávam ho ísť svojou cestou a uvedomujem si, že sú medzi nami ľudia, ktorým ku šťastiu skutočne veľa netreba. Sú ako večné deti? Alebo ako hľadači zlata? Či skôr zberatelia? Nechávam to na úsudku každého z vás. Napokon, je to jedno. Podstatné je, že ľudia si žijú svojím vlastným životom a robia, čo ich v ňom baví robiť. A tak to má aj byť…
(SCa, ceskoaktualne.cz, foto: Pixabay)
