Na fotke vyzerá viac než len zaujímavo. Ale v skutočnosti je to tichý zabijak. Chrípka alebo influenza je infekčné ochorenie spôsobené RNA vírusom z čeľade Orthomyxoviridae. Genetické zmeny vírusu chrípky spôsobili v 20. storočí tri epidémie resp. až pandémie, pri ktorých zomreli milióny ľudí. Odborný názov influenza pochádza z talianskeho influenza = chrípka / vplyv hviezd, teda z viery, že chrípku spôsobujú astrologické vplyvy. Poznáme tri základné typy vírusov chrípky:
Vtáčia chrípka opantala ľudstvo
Vtáčia chrípka alebo aviárna chrípka alebo aviárna influenza je infekčné ochorenie vtákov spôsobené chrípkovým vírusom A, ktorý však môže nakaziť aj niektoré druhy cicavcov, vrátane človeka. Prvýkrát ho identifikovali v Taliansku pred viac ako 100 rokmi a v súčasnosti sa vyskytuje celosvetovo.
Všetky vtáky sú vnímavé voči infekcii, aj keď niektoré druhy sú odolnejšie ako iné. Infekcia spôsobuje u vtákov široké spektrum príznakov, od mierneho priebehu až po vysoko nákazlivé a rýchlo smrtiace ochorenie. Táto forma je známa aj ako HPAI – higly pathogenic avian infleunza (vysoko patogénna vtáčia chrípka). Je pre ňu charakteristický rýchly nástup, ťažký priebeh choroby a rýchla smrť, kde mortalita sa blíži až k 100 %. Sťahovavé vodné vtáctvo a hlavne divé kačky sú prírodným rezervoárom vtáčej chrípky a zároveň sú tieto vtáky aj najviac odolné voči infekcii. Domáca hydina je mimoriadne vnímavá k nákaze.
Kmeň H5N1 vírusu vtáčej chrípky, ktorý sa objavil v roku 1997 bol identifikovaný ako najpravdepodobnejší zdroj budúcej chrípkovej pandémie. Zatiaľ však nedošlo k potvrdeniu jeho prenosu z človeka na človeka, všetky obete sa s najväčšou pravdepodobnosťou nakazili priamo od vtákov. Riziko spočíva v možnej mutácií tohto kmeňa, ktorý sa tak môže stať vysoko prenosným aj z človeka na človeka, rovnako ako klasická chrípka.
V decembri 2016 a v januári 2017 sa vírus vtáčej chrípky A(H5N8) na Slovensku potvrdil vo viacerých oblastiach u zvierat (voľne žijúcich vtákov, vtákov v zajatí (v ZOO) a v chovoch hydiny. Ide o subtyp vírusu, ktorý sa šíri rýchlo chovom hydiny, spôsobuje u nich ochorenie viacerých vnútorných orgánov a má takmer 100 % úmrtnosť, často do 48 hodín. U tohto subtypu prenos zo zvierat na ľudí nebol zaznamenaný. To však nevylučuje možnú hrozbu prenosu nákazy na človeka. Z uvedeného dôvodu je potrebné prísne dodržiavať opatrenia na minimalizovanie rizika.
Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky a regionálne úrady verejného zdravotníctva v Slovenskej republike v súčasnosti naďalej monitorujú epidemiologickú situáciu a úzko spolupracujú so Štátnou veterinárnou a potravinovou správou Slovenskej republiky.
Riziko prenosu vírusu vtáčej chrípky A(H5N8) na ľudí je nízke. Ochorenia na vtáčiu chrípku subtypom A(H5N8) u ľudí sa v Slovenskej republike, ani nikde vo svete doteraz nevyskytli.
I napriek tomu, že nebol zaznamenaný prenos na človeka, sú v riziku nákazy všetky osoby, ktoré sa dostali do kontaktu s nakazenou hydinou alebo vtákmi. Osoby, ktoré prišli do priameho kontaktu s chorým alebo uhynutým vtákom alebo hydinou musia sledovať svoj zdravotný stav, merať si 2 x denne telesnú teplotu počas 10 dní od posledného priameho kontaktu s chorým alebo uhynutým vtákom alebo hydinou. V prípade vzniku akýchkoľvek príznakov svedčiacich pre možnú chrípku je potrebné bezodkladne kontaktovať svojho ošetrujúceho lekára.
Subtyp vírusu vtáčej chrípky typu A(H5N8) sa do roku 2014 vyskytoval iba v Ázii a potvrdil sa len u zvierat. V roku 2014 sa vírus potvrdil v Nemecku a v niektorých ďalších európskych krajinách. Na základe informácií ŠVaPS SR bol od 28. 10. 2016 hlásený výskyt vysoko patogénnej vtáčej chrípky uvedeného subtypu u voľne žijúcich vtákov doteraz v niekoľkých európskych krajinách vrátane Nemecka. Vo väčšine prípadov došlo k hromadnému úhynu vtáctva rôznych druhov. Nájdené boli vždy v blízkosti vodných plôch, pri ktorých sa vtáctvo zvykne zdržiavať a hniezdiť. Spôsob šírenia vírusu zjavne súvisí so sezónnou migráciou sťahovavého vtáctva zo severovýchodných častí Eurázie. V nadväznosti na pozitívny nález vírusu A(H5N8) u voľne žijúcich vtákov bol potvrdený záchyt vírusu vtáčej chrípky uvedeného subtypu v chovoch hydiny napr. v Maďarsku, v Nemecku, v Rakúsku, v Holandsku.
Riziko prenosu vírusu vtáčej chrípky od divoko žijúcich vtákov do domáceho chovu je najväčšie, keď sa hydina pohybuje vonku, má spoločný prístup k vode s divokými vtákmi, alebo keď užíva vodu, ktorá mohla byť kontaminovaná výkalmi nosičov medzi divokými vtákmi.
Pokiaľ by došlo k nákaze ľudí, išlo by o prenos z infikovaných zvierat, a to najčastejšie priamym kontaktom s chorými, resp. uhynutými zvieratami pri nedodržaní zásad osobnej hygieny alebo vdýchnutím prachu s obsahom výlučkov chorých, resp. uhynutých zvierat. Ochorenie by sa mohlo preniesť aj kontaktom s kontaminovanými plochami a povrchmi (napr. povrch vajec), výlučkami z chorých zvierat a odpadmi. Miestom vstupu vírusu do organizmu človeka sú ústa, nos a očné spojovky.
Prasacia chrípka prenosná aj na človeka
Prasacia chrípka, známa ako vírus H1N1, je relatívne nový kmeň vírusu chrípky. Spôsobuje príznaky podobné bežnej chrípke. Pochádza z ošípaných, ale šíri sa predovšetkým z človeka na človeka. Prvýkrát ju u ľudí objavili v roku 2009 a spôsobila vo svete pandémiu. Odvtedy je vírus H1N1 známy ako bežný vírus ľudskej chrípky. V priebehu chrípkovej sezóny sa naďalej šíri ako iné kmene chrípky. Protichrípkové očkovanie zvyčajne zahŕňa aj látku proti vírusu H1N1. Rovnako ako iné kmene chrípky, H1N1 je vysokonákazlivý, čomu umožňuje rýchlo sa šíriť. Preto je veľmi dôležitá hygiena a dezinfekcia. Väčšina prípadov prasacej chrípky nevyžaduje lieky. Ak človek nie je vystavený riziku vzniku komplikácií chrípky, mal by sa zamerať na zmiernenie symptómov a zabránenie šíreniu H1N1 na iných ľudí.
Na liečbu prasacej chrípky sa odporúčajú antivírusové perorálne lieky, oseltamivir a zanamivir. Pretože chrípkové vírusy si môžu na tieto lieky vyvinúť rezistenciu, sú často vyhradené pre ľudí, ktorí sú vystavení vysokému riziku komplikácií chrípky. Ľudia, ktorí sú inak všeobecne zdraví a dostanú prasaciu chrípku, sú schopní bojovať proti infekcii sami.
Metódy zvládania príznakov prasacej chrípky sú podobné metódam pri bežnej chrípke. Ide o dostatok odpočinku, príjem vody a iných tekutín a lieky proti bolesti v prípade príznakov, ako je bolesť hlavy a bolesť v krku. Ťažké prípady prasacej chrípky môžu byť fatálne. Väčšina smrteľných prípadov sa vyskytuje u tých, ktorí majú iné ochorenia, ako je HIV alebo AIDS. Väčšina ľudí s prasacou chrípkou sa uzdraví a môže očakávať normálnu dĺžku života.
Najlepší spôsob, ako predísť prasacej chrípke, je ročne absolvovať očkovanie proti chrípke. Medzi ďalšie účinné spôsoby prevencie patrí dostatočná hygiena a vyhýbanie sa davom v chrípkovej sezóne
Prasacia chrípka je zapríčinená kmeňom chrípkového vírusu, ktorý zvyčajne infikuje iba ošípané. Na rozdiel od týfusu, ktorý môžu prenášať vši alebo kliešte, k prenosu H1N1 zvyčajne dochádza z človeka na človeka, nie zo zvieraťa na človeka. Príčinou teda nie je konzumácia bravčových výrobkov.
Prasacia chrípka je veľmi nákazlivé ochorenie, pričom sa môže šíriť prostredníctvom slín a častíc hlienu, kýchaním, kašľom, dotykom infikovaného povrchu a následne dotykom svojich očí alebo nosa.
Keď sa prasacia chrípka objavila prvý raz, bola najčastejšia identifikovaná u detí vo veku 5 rokov a viac a u mladších dospelých. Dnes sú rizikové faktory pre nakazenie sa rovnaké ako pri akomkoľvek inom kmeni chrípky. Riziko je najvyššie, ak človek trávi čas v oblasti s veľkým počtom ľudí infikovaných prasacou chrípkou.
Niektorí ľudia sú vystavení vyššiemu riziku vážneho ochorenia, ak u nich prepukne prasacia chrípka.
Tieto skupiny sú:
- starší dospelí (viac ako 65 rokov)
- deti do 5 rokov
- mladí dospelí a deti mladšie ako 19 rokov, ktoré dostávajú dlhodobú liečbu aspirínom
- osoby s oslabeným imunitným systémom (napríklad vinou ochorenia, ako je AIDS)
- tehotné ženy
- osoby s chronickými chorobami (astma, srdcové ochorenia, diabetes alebo neuromuskulárne ochorenia)
- Príznaky prasacej chrípky sú veľmi podobné príznakom bežnej chrípky: zimnica, horúčka, kašeľ, bolesť hrdla, nádcha alebo upchatý nos, bolesti tela, únava, hnačka, nevoľnosť a vracanie.
Chrípka ako zabijak ľudí
Známe vírusy sú
- Chrípkové vírusy typu A – infikujú cicavce a vtáctvo
- Chrípkové vírusy typu B – infikujú výhradne ľudí
- Chrípkové vírusy typu C – infikujúce výhradne ľudí
Chrípkový vírus typu A je najviac zodpovedný za epidémie a pandémie. Je to spôsobené tým, že chrípkové vírusy typu A môžu podliehať výraznej antigénovej zmene, sú schopné nájsť nový imunitný cieľ u citlivých ľudí a svojou genetickou zmenou môžu úplne znehodnotiť imunizáciu organizmu predchádzajúcimi infekciami (chrípka sa opäť šíri ako v panenskej populácii).
Populácia je väčšinou odolnejšia voči chrípkovým infekciám typu B a C, pretože tieto typy nemajú až takú schopnosť mutácie a rekombinácie a ich prípadný antigénový posun je často len nepatrný. Z týchto dôvodov ochorie chrípkou typu B alebo C človek s normálnou imunitou väčšinou len raz za život.
Chrípkové vírusy typu A môžeme ďalej klasifikovať podľa ich vírusových kapsidových proteínov – hemaglutinínu (skrátene HA resp. H) a neuroaminidázy (skrátene NA resp. N), ktoré sú dôležité pre životný cyklus vírusu. Pri chrípkovom víruse typu A je identifikovaných 15 podtypov H a 9 podtypov N. Pri chrípke typu B je to iba jeden podtyp H a jeden podtyp N. V súčasnej dobe sú najrozšírenejšie varianty chrípkového vírusu typu A variácie H1N1 a H3N2.
Existujú aj ďalšie variácie chrípkového vírusu, a preto sú špecifické chrípkové kmeňové oddiely identifikované štandardizovaným názvoslovím špecifikujúcim typ vírusu, geografickú polohu jeho prvého výskytu, poradové číslo izolácie, rok izolácie a podtypy HA a NA (napríklad A/Moscow/10/99 (H3N2); B/Hongkong/330/2001). Pri chrípkových vírusoch typu A sa okrem vysokej mutagénnosti vyskytuje aj možnosť rekombinácie – ak dva rôzne podtypy vírusu napadnú tú istú bunku, môžu si vymeniť časť RNA a vytvoriť tak veľmi odlišný vírus s novými vlastnosťami a schopnosťami. Z tohto dôvodu panujú obavy z kombinácie veľkého množstva vodného vtáctva a hydiny (kde sa vtáčia chrípka najľahšie šíri) a rozsiahleho chovu ošípaných, pretože ošípané sú infikovateľné chrípkami, ktoré napádajú iba cicavce a aj chrípkami, ktoré napádajú väčšinou len vtáctvo. Tak vzniká riziko vzniku vírusov chrípky, ktoré môžu byť nebezpečné aj pre človeka.
V 20. storočí bolo zaznamenaných niekoľko väčších epidémií chrípky. Najznámejšia bola pandémia Španielskej chrípky (chrípka typu A, kmeň H1N1), ktorá trvala od roku 1918 do roku 1919 a podľahlo jej pravdepodobne viacej ľudí než ich padlo v prvej svetovej vojne. Veľké chrípkové epidémie boli ešte v roku 1957 (Ázijská chrípka; typ A, kmeň H2N2) a v roku 1968 (Hongkonská chrípka; typ A, kmeň H3N2).
Napriek panike v New Jersey v roku 1976 (chrípka ošípaných), v roku 1977 (ruská chrípka), v Hongkongu a iných krajinách Ázie v roku 1997(vtáčia chrípka) a v Mexiku v roku 2009 (prasacia chrípka), neboli od roku 1969 zaznamenané veľké epidémie chrípky.
Vírus chrípky napáda respiračný systém, medzi osobami sa prenáša predovšetkým kvapôčkovou infekciou. Príznaky infekcie sú:
- zvýšená telesná teplota
- bolesti hlavy
- únava (môže byť extrémna)
- suchý kašeľ
- bolesť hrdla
- upchatý nos
- podráždené oči
- zimnica
Následky chrípkovej infekcie sú vážnejšie a trvajú dlhšie než následky nachladnutia. Liečba trvá obvykle jeden až dva týždne. Chrípka môže byť niekedy smrteľná, predovšetkým u slabých, starých alebo chronicky chorých ľudí.
Väčšina ľudí, ktorí sa infikujú, sa zotaví počas jedného až dvoch týždňov, ale u niektorých sa môžu vyvinúť život ohrozujúce komplikácie (napríklad zápal pľúc). V USA dostanú chrípku každoročne milióny ľudí (približne 10 – 20 % obyvateľstva). Priemerne 36 000 ľudí ročne v USA chrípke podľahne a 114 000 ľudí je pre chrípku hospitalizovaných. Komplikácie môžu nastať aj u zdravých ľudí a v každom veku. Komplikáciami spojenými s chrípkou sú najviac ohrození starší ľudia nad 65 rokov a malé deti. Príkladmi komplikácií sú zápal pľúc, bronchitída (zápal priedušiek), sinusitída a ušná infekcia.
Chrípka tiež zhoršuje chronické zdravotné problémy. Ľudia s astmou môžu mať záchvaty počas chrípky a ľudia s chronickou poruchou srdca môžu pocítiť zhoršenie stavu.
Chrípková infekcia je veľmi variabilná – podobné vírusy sa našli u ošípaných a domácej hydiny. V miestach, kde je vysoká koncentrácia obyvateľstva, ošípaných a vtákov v tesnej blízkosti (napríklad niektoré časti Ázie), umožňujú súčasné infekcie rôznych živočíšnych druhov výmenu genetického materiálu medzi viacerými kmeňmi vírusu chrípky. To je pravdepodobne hlavná príčina vzniku nových nákazlivých kmeňov chrípky. Predpokladá sa, že skôr či neskôr dôjde ku rekombinácii, ktorá vyprodukuje kmeň chrípky ničivý rovnako ako bol vírus Španielskej chrípky z roku 1918.
Koncom roka 1997 infikoval nový kmeň vtáčej chrípky pochádzajúci z hydiny v Hongkongu 18 ľudí, šiesti chorobe podľahli. Tento kmeň nie je veľmi ľahko prenosný z človeka na človeka, ale vysoká miera úmrtnosti a možnosť ďalšej rekombinácie znamenali, že riziko bolo považované za natoľko vážne, že všetka hydina v Hongkongu bola zničená. Vtáčia chrípka prenosná aj na človeka sa opäť objavila v januári 2004 v Kambodži, Vietname a Thajsku.
Chrípka sa vyskytuje predovšetkým v zimnom období, a pretože južná a severná polguľa majú zimu v rôznom čase, vznikajú každoročne dve chrípkové sezóny. Hope-Simpson v roku 1981 zistil, že prepuknutia chrípkovej epidémie sú globálne všadeprítomné a vyskytujú sa vždy 6 mesiacov po období maximálneho slnečného žiarenia v danej oblasti. PretoSvetová zdravotnícka organizácia (WHO) podporuje každý rok výrobu dvoch vakcín – pre južnú aj severnú pologuľu.
Napriek tomu, že chrípka na severnej polguli vrcholí v januári alebo februári, nie je to vždy tak. Napríklad chrípková pandémia v rokoch 1918 – 1919 dosiahla svojho vrcholu koncom jari a leta, vtedy však hrali dôležitú rolu oslabenie a podvýživa obyvateľstva po prvej svetovej vojne.
Nie je celkom jasné, prečo je intenzita výskytu chrípky sezónna a nie rovnomerná počas celého roka. Možné vysvetlenie spočíva v tom, že ľudia sú v zime menej vonku, sú častejšie v blízkom kontakte, čo je príčinou prenosu nákazy. Ďalším vysvetlením je, že chlad oslabuje imunitný systém človeka.
Proti chrípke existuje očkovanie, ale pre vysokú schopnosť mutácie vírusu sú jednotlivé vakcíny účinné len približne jeden rok. Svetová zdravotnícka organizácia určuje zloženie vakcíny každý rok tak, aby obsahovala najpravdepodobnejšie kmene vírusu. Chrípková vakcína je odporúčaná ľuďom z rizikových skupín, ktorí by mohli mať komplikácie.
Na prelome 20. a 21. storočia boli na trh uvedené lieky, ktoré zabraňujú množeniu chrípkových vírusov typu A a B (tzv. inhibítory neuraminidázy). Účinné látky sú oseltamivir (liekTamiflu) a zanamivir (liek Relenza).
V súčasnosti zomiera na následky chrípkového ochorenia okolo 500 000 ľudí ročne.
- 1918 – 1920 – španielska chrípka, 500 miliónov infikovaných, 50 až 100 miliónov obetí (pandémia)
- 1957 – 1958 – ázijská chrípka, 1 až 1,5 milióna obetí (epidémia)
- 1969 – hongkonská chrípka, 750 000 až 1 milión obetí (epidémia)
Chrípka, ktorá sprevádzala naše dejiny
Španielska chrípka (január 1918 – december 1920) bola nezvyčajne smrteľná pandémia chrípky, ktorú spôsobil chrípkový vírus H1N1. Infikovala 500 miliónov ľudí na celom svete vrátane ľudí na vzdialených pacifických ostrovoch a v Arktíde, čo viedlo k úmrtiu približne 50 miliónov ľudí (tri percentá svetovej populácie). To z nej robí jednu z najnebezpečnejších prírodných katastrof v ľudskej histórii.
Infekcia znížila predpokladanú dĺžku života na začiatku 20. storočia. V prvom roku pandémie klesla priemerná dĺžka života v Spojených štátoch približne o 12 rokov. Epidémie chrípky väčšinou zabíjajú najmä mladistvých, starších alebo už oslabených pacientov, obeťou pandémie v roku 1918 však boli nezvyčajne aj zdraví mladí dospelí.
Cenzúra počas vojny s cieľom udržať morálku minimalizovala prvotné správy o chorobe a úmrtnosti v Nemecku, Spojenom kráľovstve, Francúzsku a Spojených štátoch. Správy o epidémii sa mohli slobodne šíriť v neutrálnom Španielsku (napríklad vážne ochorenie kráľa Alfonza XIII.). To vytvorilo falošný dojem, že Španielsko bolo obzvlášť napadnuté, čím vznikla prezývka „španielska chrípka“.
Vedci ponúkajú niekoľko možných vysvetlení pre vysokú mieru úmrtnosti tejto pandémie. Niektoré výskumy naznačujú, že konkrétny variant vírusu bol nezvyčajne agresívny. Jedna skupina výskumníkov obnovila vírus z tiel zmrazených obetí a transfikovali ním zvieratá, čo spôsobilo rýchlu progresívnu poruchu dýchania a smrť syndrómom uvoľnenia cytokínov (nadmerná reakcia imunitného systému). Predpokladá sa, že silné imunitné reakcie mladých dospelých devastovali telo, zatiaľ čo slabší imunitný systém detí a dospelých v strednom veku spôsobil v týchto skupinách menej úmrtí.
V roku 2007 analýza zdravotníckych časopisov z obdobia pandémie zistila, že samotná vírusová infekcia nebola agresívnejšia ako ktorákoľvek predchádzajúca chrípka, avšak osobitné okolnosti epidémie (podvýživa, preplnené lekárske tábory a nemocnice, slabá hygiena) podporovali bakteriálnu superinfekciu, ktorá zabila väčšinu obetí, zvyčajne po trochu predĺženom umieraní.
Historické a epidemiologické údaje nie sú dostatočné na identifikáciu geografického pôvodu pandémie. Niektoré štúdie predpokladajú, že pandémia súvisela s vypuknutí mletargickej encefalitídy v 20. rokoch minulého storočia.
(SCa)
