Iniciatíva troch morí na prvý pohľad vyzerá ako plán do slnečného počasia. V skutočnosti ide o úmysel Poľska vytvoriť novú vojenskú koalíciu. Ďateľ.sk má pochybnosti, či je v záujme Slovenska, aby na nej bezvýhradne participovalo.
Iniciatíva troch morí je oprášenou a inovovanou verziou plánu medzivojnového poľského vodcu maršala Józefa Klemensa Piłsudskeho postaviť hrádzu ruskej rozpínavosti pomocou koalície štátov medzi Baltským a Čiernym morom. Tento projekt dostal názov Intermarium podľa toho, že išlo o sanitárny kordón medzi dvoma morskými „bazénmi“. Vzhľadom na to, že geografia sa nemení, aj geopolitické imperatívy krajín ostávajú rovnaké, prípadne sa len nepatrne vyvíjajú v čase.
Súčasné Poľsko sa vracia ku koncepcii Intermaria a rozširuje ju o more Stredozemné, prizvaním Rakúska, Slovinska a Chorvátska. Táto vetva stratégie nie je zameraná proti Rusku, ale je reakciou na vzostup Turecka, ďalšej vzmáhajúcej sa regionálnej mocnosti. Prípadná konfrontácia záujmov Poľska a Turecka je ešte v nedohľadne, ale vo chvíli, ako sa nevyhnutne začne vo zvýšenej miere prejavovať vplyv Ankary na Balkáne, Varšava bude na tieto aktivity zákonite reagovať.
Turecko dnes nie je pre Poľsko akútny problém. To predstavuje Rusko. Teda aspoň Poliaci si myslia, že Rusi pre nich predstavujú bezprostredné riziko. Videné z väčšej vzdialenosti, napríklad z Bratislavy, sa skôr zdá, že obavy Poľska a troch pobaltských republík viac odrážajú psychologické traumy histórie ako aktuálnu geopolitickú realitu, avšak ani to nič nemení na fakte, že Varšava dnes drží taktovku východoeurópskeho diplomatického orchestra. Rusko dnes síce nie je z ekonomických, ale ani z vojenských dôvodov schopné intervenovať v Pobaltí a Poľsku, ale situácia na Ukrajine dáva Varšave dostatok propagandistických argumentov na to, aby si pre projekt Intermarium 2.0 získavala spojencov na kontinente i na opačnom brehu Atlantiku.
Ani poľskí stratégovia neveria, že Rusi majú aktuálne v pláne obsadiť Pobaltie a Poľsko. Rovnako však vedia, že situácia v Európe sa niekedy mení veľmi rýchlo. Ešte v roku 1933 mala nemecká armáda iba 100 000 mužov. V roku 1938 bol Wehrmacht hrozivou vojenskou silou a v roku 1939 rozpútal na území Poľska druh svetovú vojnu. A Poliaci, rovnako ako Rumuni, Estónci, Lotyši a Litovci vedia, že NATO je dnes nefunkčnou entitou, pričom reakčný čas Spojených štátov je prinajmenšom šesť mesiacov; aj to v lepšom prípade – viď intervenciu v Afganistane v roku 2001. Preto Varšava buduje novú neformálnu koalíciu predovšetkým po línii Baltské – Čierne more, ktorá by dokázala čeliť prípadnej ruskej agresii. Zároveň Poliaci rozvíjajú intenzívne vojenské a hospodárske vzťahy s USA a na rotačnom princípe hostia na svojom území stálu misiu amerických vojakov.
Historicky je Poľsko vydesené nielen z Ruska, ale aj z Nemecka. Nič na tom nemení ani okolnosť, že v súčasnosti sú Poľsko aj Nemecko súčasťou tak NATO, ako aj EÚ. Európa je od roku 2008 opäť v pohybe a ako sme už povedali, na tomto kontinente sa zvyknú udalosti niekedy valiť veľkou rýchlosťou. Posilňovanie väzieb s USA je pre Poľsko poistkou voči Nemecku. Aby si pre prípad hrozby od západného suseda Poliaci naklonili Washington čo najviac, usilujú sa Biely dom presviedčať, že Varšava je schopná organizovať v Európe silnú východoeurópsku koalíciu proti Rusku ako náhradu za ochrnuté NATO.
Poľská stratégia sa v tomto ohľade do veľkej miery zhoduje so záujmami Spojených štátov. USA nechcú, aby Rusko dominovalo Európe a zároveň chcú, aby Európania prispeli k jeho zadržiavaniu čo najviac vlastnými silami. Poliaci to pochopili, a preto organizujú nové Intermarium. Spojené štáty nechcú ani to, aby Európe dominovali Nemci. Aj v tomto ohľade Washingtonu vyhovuje poľská stratégia. Čo si však Američania želajú najmenej, je détente medzi Berlínom a Moskvou, ergo spojenie ruských prírodných zdrojov s nemeckou technológiou a produktivitou. Tohto scenára sa Poliaci priam desia.
Poľsko je nastupujúca regionálna mocnosť, krajina s 25. najväčšou ekonomikou na svete a s rastúcou vojenskou silou. Poľsko je azda jediná krajina EÚ, ktorej sa nedotkla kríza po roku 2008 a jej úctyhodný rast je do veľkej miery hnaný vnútornou spotrebou.
Slovensko si nemôže dovoliť okato torpédovať jeho strategické iniciatívy. Akokoľvek malé, aj Slovensko však má svoje záujmy a ich súčasťou nepochybne nie je znepriateliť si Rusko a odcudziť Nemecko. Poľsko počíta so Slovenskom ako so súčasťou sanitárneho koridoru medzi Baltikom a Čiernym morom. V poriadku, Bratislava môže súhlasiť, ale nie úplne jednoznačne a už vôbec nie bezvýhradne.
Záujmom Slovenska je podčiarkovať ekonomickú a energetickú spoluprácu krajín iniciatívy troch morí. Možné sú dokonca aj spoločné vojenské cvičenia, akých sa napríklad nedávno zúčastnila na pozvanie Rumunska maďarská armáda v Čiernom mori. Slovensko však musí jednoznačne požadovať, aby EÚ, NATO ani iniciatíva troch morí nekoketovali s integráciou Bieloruska a Ukrajiny. Obe krajiny sú nielen ruským, ale aj európskym nárazníkom a tak to musí ostať. Slovensko by malo zaujímať aj vlastné pozície v oblasti energetickej spolupráce. Diverzifikácia zdrojov zemného plynu neznamená vzdať sa jedného z nich, v tomto prípade ruského plynu. Naopak, v dohľadnej budúcnosti nebudeme schopní napĺňať naše potreby z iných zdrojov a ani z dlhodobého hľadiska sa ako riešenie nejaví dovoz skvapalneného zemného plynu z USA, ktorý v súčasnosti propagujú Poliaci.
Bratislava by mala dokonca zájsť ešte ďalej a neblokovať projekt Nord Stream 2. Isteže, ekonomicky poškodzuje nová rúra v Baltiku aj Slovensko. Lenže tu nejde len o ekonomiku a energetiku, ale aj (a možno predovšetkým) o geopolitiku. Stabilita v Európe do veľkej miery závisí od vzťahov Nemecka s Ruskom. Ich politické, ekonomické a energetické zbližovanie možno bude iritovať Poliakov a Američanov, ale v konečnom dôsledku môže viesť k upokojeniu narastajúcej nervozity na Starom kontinente a byť spoľahlivejšou garanciou mieru než Intermarium 2.0.
(KPa, skn.cz, Foto: skn.cz)
