Sedemnásteho novembra si pripomíname už 29. výročie zmeny politických pomerov na Slovensku. V eufórii novembrových dní sme si mysleli, ako bude všetkým už len dobre. Toto obdobie však začalo priať nie poctivo pracujúcim ľuďom, ale špekulantom a rôznym gaunerom, ktorí boli vyvrheľmi spoločnosti už za socializmu. Z ľudí s pochybnou povesťou (vekslákov, pasákov, autičkárov) sa v priebehu takmer tridsiatich rokov stali „vážení“ občania Slovenska, určujúci smer tohto štátu.
Mnohé takzvané celebrity sa týždeň čo týždeň vyškierajú z televíznej Smotánky tomuto národu do tváre a ten im ešte tlieska. Značným spôsobom v tých časoch k demoralizácii spoločnosti prispela januárová masová amnestia Václava Havla v roku 1990. Na základe prezidentského pardonu sa v rámci Československa dostalo na slobodu viac ako 23-tisíc väzňov. Napriek tomu, že Havel tvrdil, že to nebude mať nijaký vplyv na zvýšenie kriminality, opak bol pravdou.
Václava Havla v súvislosti s udelenou amnestiou nazval spisovateľ Gustáv Murín „nevlastným krstným otcom slovenskej mafie“. Vďaka jeho amnestiám sa na slobodu dostali budúci mafiánski bossovia na Slovensku – „Tuti“ Daniš, Róbert Holub, Tibor „Joe“ Pápay, Milan „Gorila“ Holáň a extra amnestiu udelil najvýkonnejšiemu nájomnému vrahovi mafie Jozefovi „Potkanovi“ Roháčovi, dnes dvojnásobne (na Slovensku aj v Maďarsku) odsúdenému na doživotie.
Stúpencovi svetoobčianstva, ktorému spriaznení novinári a umelci vytvorili po Masarykovi kult osobnosti, vládcovia sveta nikdy nemali zveriť moc do rúk.
Mýtus Václava Havla je dielom prozápadnej propagandy. Frustrovaný dramatik, pasujúci sa za bojovníka proti komunistom, sa bez kože na tvári nechal práve bývalými komunistami zvoliť za prvého „demokratického“ prezidenta. Dookola omieľal slovo pravda, no nepatrí k nemu! Lož je správne slovo, ktoré patrí k jeho „legendárnemu“ menu. Klamal nielen verejnosť, ale aj svojich kamarátov z Charty 77 (zloženej z bývalých komunistov), ktorú rozpustil pri chlebíčkoch a víne hneď po roku 1989, aby mu nepripomínala, že on s demokraciou nemá nič spoločné.
Jeho brat Miloš Havel totiž podpísal spoluprácu s ŠtB a Václav Havel figuruje v spisoch KGB ako Xудожник-K1 (Chudožnik K1). Generál Alojz Lorenc svojho času povedal, že sa im túto zložku nikdy nepodarilo získať a Rusko prostredníctvom šéfa FSB Alexandra Bortnikova uviedlo, že informácie o českých politikoch z ponovembrového obdobia nikdy neodtajnia. A tak havlovský kult naďalej prežije.
Napriek tomu, že Ústav pamäti národa zverejnil mená osôb pôsobiacich v ŠtB, dodnes mnohé z nich ostali v utajení, pretože prišlo k odcudzeniu nejedného spisu, takže spoločnosť sa aj tak kompletnú pravdu nedozvedela. Členmi ŠtB boli ľudia z rôznych kruhov i spoločenských vrstiev. Najviac ich však bolo z umeleckej brandže. Veď herci a speváci sú poplatní každému režimu. Najprv fandili komunistom, dnes liberálnym demokratom. Teraz fandia Západu a o rok budú rozprávať, že vždy fandili Východu. Kabát otočili jeden či dva razy, ale na tretí raz už začína smrdieť. A na to treba pamätať pri geopolitických zmenách.
(hlavnespravy.sk, foto: The New Yorker)
