Americký the National Interest publikoval zaujímavý materiál o dianí v súvislosti s vývojom americko-severokórejských vzťahov. Podľa autorov Johna Deutcha a Gary Samora, ak USA nezmenia svoj postoj voči Severnej Kórei, snaha Američanov zmeniť jadrový program Pchonjangu neprinesie žiadne výsledky. Americký článok okomentoval ruský analytik Maxim Isaev.
Pre Američanov je bytostne dôležité, aby Severná Kórea ukončila svoj jadrový program. Terajšia diplomacia USA založená na nátlaku a sankciách sa ukazuje byť neefektívna rovnako ako rinčanie zbraňami, ktoré severokórejský režim neodradilo od ďalších skúšok balistických nosičov či jadrových skúšok.
Severná Kórea napriek americkým snahám pokračuje vo vytýčenej línii. Pre severokórejský režim je držba nukleárnych zbraní životnou nutnosťou, pretože severokórejskí lídri sú presvedčení, že ak by jadrové zbrane nemali, Američania by zinscenovali útok na ich krajinu za pomoci Južnej Kórei či Japonska (Sýria, Lýbia, Irak či Juhoslávia jadrové zbrane nemali, Američania na tieto krajiny zaútočili).
Podľa autorov článku ak sa má zmeniť situácia na Kórejskom polostrove, musia USA zmeniť princípy svojej stratégie. Najdôležitejšie je, aby Američania získali na svoju stranu Čínu, pretože Čína je hlavným spojencom Severnej Kórey v ekonomickej či vojenskej oblasti.
Číňania môžu vyvinúť tlak na Severnú Kóreu, severokórejský režim Číňanom viac dôveruje ako Američanov. Ak by Čína poskytla Severnej Kórei politické a diplomatické záruky, Severokórejčania by pravdepodobne boli ochotní aj na kompromis. Problém je však to, že Čína si želá, aby situácia na Kórejskom polostrove ostala stabilizovaná, čo by v prípade zmeny severokórejského režimu prestalo platiť. Ak by severokórejský režim padol, oblasť by sa dostala pod kontrolu USA, Južnej Kórey a Japonska, čo je pre Čínu neprijateľné.
Americké rozmiestnenie protiraketového systému THAAD je takisto pre Čínu neprijateľné rovnako ako skutočnosť, že pád Severnej Kórey by znamenal množstvo utečencov, ktorí by sa prevalili cez čínsku hranicu. (Čína na rozdiel od politikov EÚ nestojí o problémy spôsobené masovou imigračnou vlnou). Číňania sú presvedčení, že existencia Severnej Kórey je pre nich najvhodnejším riešením. Riešenie situácie by sa z amerického pohľadu ešte viac zhoršilo, ak by sa USA rozhodli tlačiť na pílu a prípadne by zvýšili sankčný tlak na Peking.
Autori článku tvrdia, že k pozitívnej zmene by mohlo prísť len vtedy, ak Čína a USA dosiahnú rámcovú dohodu a dospejú ku kompromisu ohľadne situácie v juhovýchodnej Ázii, čo je však beh na dlhé trate. V prípade presadenia rámcovej dohody medzi Čínou a USA je veľmi reálne, že by Čína dokázala presvedčiť predstaviteľov severokórejského režimu, aby postupne upustili od svojho jadrového výskumu a vzdali sa svojho jadrového potenciálu. (V severokórejskej vojenskej, ekonomickej i politickej štruktúre je dostatok pročínskych exponentov, ktorí by dokázali participovať na prípadnej zmene orientácie severokórejského režimu).
Ak by sa podarilo presadiť bezpečnostnú deklaráciu 5 krajín (Čína, Rusko, USA, Južná Kórea a Japonsko) a severokórejský režim by získal dostatočné záruky, že nikto nebude zasahovať do ich vnútorných záležitostí (netreba však zabúdať, že svojho času aj Rusko získalo od USA záruky, že sa NATO nebude šíriť smerom na východ) a Severná Kórea by získala aj ekonomické výhody, mohli by sa Severokórejčania podľa názoru autorov článku vzdať svojho jadrového potenciálu.
Samozrejme, v žiadnom prípade nejde o krátkodobú záležitosť, tento plán by sa uskutočňoval postupne a viacero rokov. Prvým krokom by muselo byť urovnanie rozporov medzi USA a Čínou, ktoré sú dnes značne rozsiahle.
Druhým krokom by muselo byť zrušenie sankcií voči Severnej Kórei zo strany USA, rovnako ako oficiálne ukončenie “Kórejskej vojny” zo strany USA. Vzťahy medzi Severnou Kóreou a USA by sa museli normalizovať, pričom takéto kroky bude citlivo vnímať najmä Južná Kórea, ktorá sa snaží neustále vymaniť spod amerického vplyvu.
Normalizáciu vzájomných americko-severokórejských vzťahov by navyše narušovali nezrovnalosti ohľadne porušovania ľudských práv, problematickým by bol aj proces odňatia ekonomických sankcií za ukončenie jadrového programu. Dohodnúť systém inšpekcií a monitoringu by takisto trvalo značnú dobu. Severokórejčania by určite citlivo vnímali aj fakt, že by sa mal severokórejský vojenský potenciál dostať minimálne pod kontrolu Číňanov, prípadne, že by sa mali čínske jednotky objaviť na 38. rovnobežke. Navyše, americké sily by neopustili Južnú Kóreu, dokiaľ by sa situácia na Kórejskom polostrove nenormalizovala. (Podľa Isajeva je pravdepodobné, že Američania by z Kórey neodišli ani potom, pretože vyriešenie krízy by vyriešilo ich problém a posilnilo americké postavenie. To, samozrejme, Číňania vedia, a preto sa nebudú snažiť ťahať za Američanov horúce gaštany z ohňa).
Riešenie severokórejskej krízy podľa amerických autorov Johna Deutcha a Gary Samora by sa určite nedalo uskutočniť počas volebného obdobia Donalda Trumpa. V prvej fáze by totiž museli Američania prikročiť k mnohým ústupkom, čo by vyvolalo odpor v radoch protitrumpovskej opozície. Sami autori článku chápu, že ich plán je možné uskutočniť len pomaly a postupne, inú alternatívu však nevidia, pretože súčasný stav skôr či neskôr povedie ku konfliktu, ktorý môže byť veľmi krvavý a bolestivo by zasiahol aj USA.
Podľa Isajeva by sa riešením problému na Kórejskom polostrove mali venovať svetoví lídri spoločne, pretože len spoločné riešenie dokáže eliminovať hrozbu, ktorá svetovému spoločenstvu kvôli kórejskej kríze hrozí.
(KPa, hs.sk, Foto: Shutterstock)
